reklama

V krajine vôní a chutí

Je 20. augusta a partia troch dievčat dorazila na letisko vo Viedni. Jednou z členiek som aj ja. Na začiatku roka sme sa s kolegyňou pohrávali s myšlienkou navštíviť Latinskú Ameriku a nakoniec zvíťazili Peru a Bolívia. Pridali sa ďalší dvaja známi, Mirka a Milan. Jediný muž z našej štvorky sa k nám pripojil až v príletovej hale v Londýne. Na Heathrow sme prileteli pred polnocou a konečne sa celá výprava mohla zvítať s viditeľnou nedočkavosťou spojenou s nadšenými výkrikmi. Nasledujúce ráno 9:30 hod odlet do Miami, odtiaľ let do Limy. Ešte rýchla póza s palmami do fotoobjektívu pred floridským letiskom a šup šup presun do odletovej haly.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Je večer, 21:00 hod miestneho času a konečne sme dorazili do krajiny Inkov a nesmierne šťastní, že hneď na letisku sa nás ujala agentúra s taxíkmi. Cesta do hotela bola rýchla a očakávaná posteľ na dosah. Svitlo ráno a nás prebrala studená sprcha aj napriek nápisu "hot shower", ktorý zúrivo vyblikoval nad hotelovým vchodom. Hlavné mesto zahalené do smogu a hmly nás prekvapilo chudobou, špinou, bezdomovcami spiacimi na studených chodníkoch a zimou, ktorá nás štípala až do špiku kostí. Na ulici sedeli ženy s veľkými kalkulačkami, ktoré ochotne zamenili doláre na soly podľa ich aktuálneho (a určite aj najvýhodnejšieho) kurzu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Veľký šok prišiel na ceste do Pisca. Trvala tri hodiny a my sme cez okno autobusu sledovali pustatinu za Limou. Kde tu nejaká chatrč a deti. Dorazili sme na okraj mesta plného hlučných Peruáncov so starými taxíkmi. Dvaja podnikavci nám vzali batohy a všetci šiesti sme sa natlačili do zdemolovaného auta aj napriek mojím obavám, ktoré sa potvrdili, keď nám šofér otvoril dvere a tie mu zároveň zostali v ruke. "No problema", povedal a skutočne to nebol žiaden problém. Dvere nakoniec zázrakom držali. Podotýkam, že druhý šofér sedel v kufri malého osobného auta na našej batožine. Z ohľaduplnosti k nám, aby sme sa vzadu netlačili, si tam ochotne sadol. Tu sa človek naučí, že život je gombička.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledovala plavba na ostrovy Islas Ballestas, tzv. Malé Galapágy s množstvom pelikánov, tučniakov, tuleňov, kormoránov, korytnačiek a naokolo plávajúcimi húfmi delfínov. Najväčším lákadlom v tomto regióne je El Candelabro alebo aj Obrie lampy vyryté v piesku, pričom počiatky týchto kresieb nie sú známe. Poobede sme sa presunuli do Icy. Ak ste nikdy neskúsili sandboarding a ocitnene sa na tomto mieste, určite si to vyskúšajte. Obľúbena zábava hlavne u mladých turistov. Vyzbroja vás sviečkou, ktorou si musíte potrieť spodnú časť snowboardu, aby ste sa ľahšie kĺzali po pieskových dunách. V cene zájazdu bola aj divoká jazda buginou. Šofér sa vyžíval v našich zúfalých výkrikoch a čim hlašnejšie sme kričali, tým viac pridával plyn. Keď sme sa ocitli na úplnom vrcholku duny, strmhlav nás spustil dolu. Ešte pár drobných navyše pre šoféra, ktorý ak bol dostatočne šialený, tak si zaslúžil nejaký ten sol navyše. Už sme si postupne zvykli na to, ako sa snažili vymámiť peniaze za všetko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Unavení po celom dni sme nasadli na večerný autobus do Arequipy, kde cesta trvala dvanásť hodín. Mesto nás privítalo svojou atmosférou, teplom a množstvom historických stavieb. Nasledujúce tri dni sme jazdili na koni, absolvovali sme zájazd do Colca Canyon, prekonali sme výšku 4 900 m.n.m., kde niektorí z nás zažili výškovú chorobu, búšenie srdca, dýchavičnosť a hroznú bolesť hlavy. Vyskúšali sme kúpele v Chivay, rannú vyhliadku kondorov a popri tom sme vypili litre čaju z koky a to všetko v pozadí zasnežených vrcholov Ánd.

Po troch dňoch odchádzame z Arequipy do prístavného Puna a jazera Titicaca ako jedno najvyššie položené jazero na svete 3 810 m.n.m. Ďalšie ráno si kupujeme lístok na plavbu loďou po Titicace. Sprievodca vášnivo vysvetľoval do palubného mikrofónu nezrozumiteľnou angličtinou správnu výslovnosť "Titichacha" a nie Titikaka. V ten deň sme to od neho počuli veľakrát, očividne mu na srdci ležala správna výslovnosť jazera, na ktorom sa narodil. Plavili sme sa po modrej hladine "Titichachy" pomedzi plávajúce trstinové ostrovy Los Uros. Na každom ostrove žije väčšinou jedna domorodá rodina s deťmi, ktorá turistom za nejaký ten sol ukáže spôsob života v osade. Deti vozia na člnoch do školy v Pune a zároveň si v prístave nakúpia zásoby potravín. Počas dňa ženy varia, vyrábajú suveníry pre návštevníkov. Muži lovia ryby a udržujú ostrovy, ktoré treba každý druhý týždeň preložiť novou vrstvou trstiny a zabezpečiť upevnenie ostrova o dno rieky. Plavili sme sa na vzdialenejší ostrov Isla Taquile, pri vstupe naň musíte zaplatiť vstupné. Tu sme mali obed u miestnych obyvateľov aj s malým hudobným programom. Pochutili sme si na vynikajúcej zeleninovej polievke a rybe. Kto chcel, mohol sa osviežiť Coca-Colou (domáci mali veľké zásoby tohto hnedého moku).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nastal čas presunu do najchudobnejšej krajiny južného kontinentu a to do Bolívie. Prešli sme hranice a ocitli sme sa na bolívijskej strane Titicaci v mestečku Copacabana, ktorá má od tej skutočnej naozaj ďaleko. Slnko nebezpečne pripekalo a Milanove líca mali sýtočervenú farbu. Najkrajšiu časť pobytu sme mali pred sebou. Prvý augustový deň a bol tu odlet osemnásťmiestnym lietadlom z LaPaz do Rurrenbaque. Osada predstavuje niečo ako východiskový bod amazonskej džungle v Bolívii. Je tu niekoľko cestovných kancelárií s ponukou prežiť pár dní v ozajstnej džungli (samozrejme keď si odmyslíte Tarzana a Jane). Malým člnom sme sa plavili hlbšie do dažďového pralesa, tíško sledujúc scenériu naokolo. Pod tričkom som cítila stekajúci pot, na tvári hrubú vstvu prachu a špliechajúcu vodu z rieky. Prvá zastávka v miestnej osade a prvý obed v jednoduchom drevenom domčeku, ktorý mal namiesto okien siete proti komárom. Všetko pôsobilo veľmi čisto a útulne. Náš sprievodca hovoril málo, ale vyžarovala z neho múdrosť a pokora. Neskôr v lese nám ukázal, čo všetko sa dá využiť na liečenie, prípravu jedla a život v divočine. Nás najviac zaujímali veci, ktoré sa dali zjesť, pretože chutili neskutočne dobre. Večer sme sa vrátili do chatiek uprostred lesa a ja som zaspávala s myšlienkou na "baby tarantulu" (ako nám tlmočil sprievodca). Toto "baby" bolo väčšie ako moja dlaň a videli sme ho v to popoludnie iba zopár metrov od nášho príbytku. Na druhý deň sme prešli na nové miesta a spali sme v inej osade. Po troch dňoch strávených mimo civilizácie nasledoval návrat do LaPaz.

Po dni oddychu v LaPaz sme nasadli na nočný spoj do Uyuni. Salar de Uyuni má takmer 12 000 kilometrov štvorcových v nadmorskej výške 3 653 m.n.m. Pred 4 000 rokmi to bolo jazero, ktoré vyschlo a zostali len dve menšie jazerá a dve hlavné púšte Sar de Coipasa a najväčšia Uyuni. Túra sa začína na cintoríne vlakov. Kedysi sa na tomto mieste pár kilometrov za mestom ťažilo striebro a minerály, avšak s úpadkom baní tu po nich zostala kopa hrdzavejúcich lokomotív. Narazili sme na mesto kaktusov Incahuasi, kde najvyšši kaktus meria dvanásť metrov a je starý približne 1 200 rokov. Na tomto mieste vám kuchárka, ktorá cestuje s turistami v džípe, uvarí obed na plynovej bombe. Prvú noc sa spí v soľnom hoteli, všetko tu je vyrobené zo soli. Steny, stoly, stoličky, postele. Určite netreba byť prekvapený, ak tam nefunguje toaleta a zo sprchy tečie ľadová voda. V noci klesá teplota na - 15 až - 20 stupňov. Ďalšiu noc na púšti však nečakajte žiadne sprchy, sú k dispozícií iba toalety, čiže celá večerná hygiena sa zúži na umytie zubov, pričom je úplne normálne, že v maličkej kúpeľni sa tlačí veľa ľudí. Všetci si umývajú zuby zásadne v rukaviciach. Nasledujúce dni však stáli za to. Videli sme gejzíry, lagúny a plameniaky a urobili sme množstvo náderných fotiek.

Posledný deň v LaPaz sme strávili nakupovaním darčekov na miestnych troch. Prešli sme od stánkov s oblečením, drobných suvenírov až po zvláštne stánky s embryami lamy, sušenými žabami, opicami a rôznymi rituálnymi figúrkami. Neskôr sme si prečítali, že išlo o tzv. "čarodejnícke trhy".

Blížili sa posledné dni našej výpravy. Pred sebou sme mali odlet do Cuzca, návštevu strateného mesta Inkov - Machu Picchu a okolie Urumamby. To najlepšie sme si nechali na koniec. Cez noc sme zostali v Aguas Calientes a ráno o 4:00 hod sme vyrážali z hotela peši až k samotnému Machu Picchu. Keďže sme si zabudli baterky v batožine v Cuzcu, museli sme zavčasu ráno zájsť do miestneho obchodu a nejaké kúpiť. Na naše prekvapenie sme našli otvorený obchod a my sme sa mohli vydať na výstup. Čakalo nás niekoľko stoviek schodov, ktoré sme úspešne zvládli a celkom náročná fyzická námaha nám stála za to. Nedobytná pevnosť Inkov bola pred nami. Po prejdení bránou Machu Picchu sme sa kochali neuveriteľnou atmosférou všetkých tých palácov, chrámov, skladísk a obytných priestorov na viac ako stovke poschodí kamenných terás. Machu Picchu právom patrí medzi architektonický skvost Južnej Ameriky, najväčší poklad v inckej civilizácií a jeden zo siedmich divov sveta. Posledný pohľad na zabudnuté mesto Inkov zasadené medzi dvomi horami a ponorené do rannej hmly v nás vzbudzuje pocit, že na toto miesto nikdy nezabudneme...

Martina Miksova

Martina Miksova

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nepoučiteľne tvrdohlavá a tvrdohlavo nepoučiteľná Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu