Na konci minulého roka som začala precvičovat v niektorých centrách. Ako každé začiatky, tak ani tie moje nie sú výnimkou v tom, že sú niekedy ťažké. Práca s ľuďmi si vyžaduje osobitný prístup ku každému klientovi, pretože každý je v istom smere iný a inak vníma to, čo sa mu snažíte odprezentovať. Dnes som však na tréningu prežila toľko pozitívnej energie, úsmevov a milých ľudí, že som i ja odchádzala domov s úsmevom na perách. Ale nie o tomto som chcela. Dnes ma špeciálne zaujalo to, že koľko sa o tých mojich ženách na cvičení dozviem.
Počas hodiny sa niekedy riadne zasmejeme. Moje baby, ako ich ja volám, sú dosť nábožensky založené. Medzi sériami často používajú výrazy typu "Ježiš", "Panebože", "Kriste", "Bože" a mnohé iné mená z Biblie (v duchu medzi osmičkami premýšľam, či im tie bezbožné anglické texty v pesničkách neprekážajú). Niektoré bývajú aj nedočkavé a kladú mi otázky ako "Koľko ešte?" alebo "Ideme už konečne na podložky?" Viaceré zvykne počas tréningu niečo prekvapiť, prípadne vydesiť. Vtedy sa väčšinou pýtajú: "Ešte ďalšia séria?" Sú aj také, ktoré si potrpia na presnosť: "Nemal by byť už koniec?" Ešte že ich mám, v tomto sa na ne môžem stopercentne spoľahnúť :)
Práve v dnešnom tréningu sa baby viac odvolávali na Boha a mňa to naozaj prekvapilo, čo spôsobilo, že boli také zbožné. Božsky sa na ne teším opäť nabudúce...