Zastavujeme pri veľkom drevenom čude. Na prvý pohľad to vyzerá ako nejaký starodávny prístroj na mučenie ľudí. Náš sprievodca s hrdosťou predstavuje vynález, mysliac si, že je to tá najhorúcejšia novinka na trhu. Po chvíli sme pochopili, že nám ukazuje miestny odšťavovač a nechystá sa ani jedného z nás na tej „mašine“ umučiť prípadne vyrobiť štyroch vylisovaných turistov. Jediné, čo plánoval strčiť medzi drevené lisy, boli stonky cukrovej trstiny. Na jednej kope sa hromadili už vyžmýkane stebliská. Opýtala som sa koľko majú týchto odšťavovačov v osade. Lámavou angličtinou a použitím taktiky „dohovorím sa aj rukami aj nohami“, sme sa dozvedeli, že toto je jediný exemplár a odšťavovať sem chodia všetci obyvatelia osady (na sekundu som mala nutkanie presvedčiť sa, či sa naozaj niekde v ich chalúpke neskrýva normálny klasický odšťavovač a toto všetko je len na oklamanie nepriateľa).
Postup bol nasledovný. Cukrovú trstinu strčiť medzi drevené valce, ktoré sa následne otáčali, kým unavený a smädný turista tlačí pred sebou veľkú drevenú rúčku. Šťava následne vytečie žliabkom do modrého džbánu . Domáca pani, ktorá dohliadala na celú procedúru, džús rozdelila rovnakým dielom do pohárov, vyžmýkala do každého trochu limetky a my sme mohli konečne ochutnať nápoj z cukrovej trstiny. Najskôr mi veľmi chutil, ale čím viac som ho pila, tým viac som sa cítila plná. O chvíľu som mala pocit, že moje ústa sú zlepené od toľkého cukru. Ale pažravosť zvíťazila a nejako som sa s tým nešťastným a hrozne sladkým nápojom popasovala. Nasledovalo opláchnutie stroja. Hygiena je hygiena aj v dažďovom pralese.
To množstvo cukru malo spôsobiť, že budem vládať a myslela som si, že príval energie sa dostaví okamžite. Namiesto toho som cítila v žalúdku zvláštne chvenie a zakrátko aj miernu bolesť. Darmo, môj európsky na Coca-Cole odchovaný žalúdok túto čerstvú lahôdku neocenil...
