„Viete, ja som dnes ráno cestoval z Topoľčian a teraz musím ísť naspäť,“ znovu sa usiluje nadhodiť rozhovor. Potom mi stihol povedať, čo všetko v ten deň stihol urobiť. Nechápavo na neho pozerám, lebo nič z toho mi nedávalo ani hlavu ani pätu. Prezieravo som si začala vyťahovať knihu a chcela som mu tým naznačiť, že je koniec „nášho“ monológu. Zhovorčivý ujo si sadá hneď za mňa a eufória vyvolaná vôňou jedla v mojich rukách ma postupne opúšťa. Nechcela som byť drzá a opätovala som mu jeden krátky úsmev. Hneď potom som sa otočila a venovala sa chrumkavému pečivu. Jeho to však vôbec neodradilo a veselo pokračuje ďalej v rozprávaní. Nepomohlo ani to, keď som sa naozaj začítala do otvorenej knihy.
Situácia už bola neznesiteľná a ja som vytiahla poslednú zbraň z kabelky - iPod! Víťazoslávne si strkám slúchadla do uší a vidím jeho zúfalý pohľad. V duchu ďakujem za výdobytok modernej doby a za to, že mám plnú baterku. Neďakujem dlho. Z diaľky počujem zvláštne zvuky. Pozriem za seba a vidím mobilný telefón staršej výroby v rukách môjho avanta. Telefón vydával zúrivé zvuky v podobe pesničiek deväťdesiatych rokov, ktoré prehlušili aj môj iPod (pre vašu predstavu - jednou z tých hitov bola pieseň dr. Jones!!!). Pozrel na mňa pohľadom, či si to nechcem náhodou rozmyslieť a začať sa s ním rozprávať. Všetci v autobuse sme sa na seba pozreli a vzdychli. Asi po desiatich minútach, som si presadla dopredu. Okrem hroznej hudby sa pridal ešte hroznejší spev.
Jeden chalan to nevydržal a slušne požiadal „mladého“ delikventa, nech si tie vypalováky dá trochu tichšie. Spustila sa dvadsaťminútová hádka o tom, že žiadateľ o stlmenie hlasitosti očividne nemá hudobný vkus. Bol poučený, že asi nie je ani dobrý človek, lebo nemá rád hudbu. Ujo totiž nechápal, ako môžu niekomu vadiť šlágre, ktoré sa hlasno ozývali celým autobusom. Nakoniec sťažovateľ vystúpil v Piešťanoch a tak si ani nestihli popasovať sily ako sa dotknutý pán zastrájal (škoda, celkom ma zaujímalo ako by to dopadlo). Tá jeho cesta končila až v Topoľčanoch...